Ohlas reformácie Martina Luthera keď 31. októbra 1517 pribil na dvere Wittenberského chrámu 95 výpovedí sa prostredníctvom študentov, ktorí študovali na nemeckých univerzitách, dostala aj na územie vtedajšieho Uhorska.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa luterská reformácia začala šíriť rýchlejšie aj a území terajšieho Slovenska.
Po vystúpení Jána Kalvína a vydaní publikácie „Učenie kresťanského náboženstva“ v roku 1536 sa jeho myšlienky začali šíriť nielen na území Švajčiarska, ale aj Uhorska a Sedmohradska. Tieto myšlienkové prúdy sa dotkli aj panstiev na území dnešného východného Slovenska a kalvínsku formu reformácie prijali aj viacerí členovia šľachtickej rodiny Drugetovcov.
László Réz v publikácii „A Drugethek és Homonna reformáció“ (Drugethovci a reformácia Humenného) udáva, že stopy reformácie sú badateľné už v rokoch 1530 – 1535. Písomná zmienka o tejto skutočnosti sa zatiaľ nenašla. Prvou zmienkou je údaj z roku 1556, kedy sa Štefan V. Drughet uvádza ako patrón kostola. Zmienku nachádzame aj o dcére Františka Drugheta III. Eufrozíne, vydatej za grófa Štefana z Bátoru, ktorá vo Vranove podporovala kalvínov a Maďarov, dala v roku 1580 postaviť kostol a prispela na vydanie Biblie v maďarčine vo Vizsolyi.
Dokázateľne prvým protestantom z rodu Drughetovcov bol Štefan V., ktorý bol v roku 1580 – 1599 dedičným zemplínskym a od roku 1587 aj užským županom. Za jeho života dokázateľne v Humennom pôsobila matkocirkev s duchovnými Jánošom Sobráncim v roku 1579 a Luciusom Lőrincom v roku 1599. Štefan V. v roku 1599 v Humennom zomrel a bol pochovaný v Užhorode.
Jeho syn Ladislav V. požiadal svojho učiteľa Jána Bocatia z Košíc o oslavnú báseň, ktorá je bežne dostupná vo viacerých publikáciách.
Po smrti svojho otca bol zvolený za zemplínskeho župana, ale už v roku 1600 zomrel bez potomkov. Úrad potom prebral jeho mladší brat Valentín (1577 – 1609),ktorého prvá manželka Alžbeta Rákocziová bola dcéra významného sedmohradského šľachtica Žigmunda Rákocziho. Valentín i Rákoczi stáli po boku Štefana Bočkay -iho až do jeho smrti v roku 1606 v Košiciach. Vo svojom testamente Bočkay vysoko hodnotil vojvodcovské schopnosti Valentína a odporučil sedmohradským kniežatám, aby ho zvolili za svojho panovníka. Títo ho však odmietli a zvolili jeho svokra Žigmunda Rákocziho. Valentín bol až do svojej smrti v roku 1609 presvedčený protestant. V Humennom vtedy pôsobil kazateľ György Debreceni a to aj počas života Valentínovho syna Štefana VI. od roku 1608 do roku 1611. Po smrti Štefana VI. v roku 1612 táto vetva vymrela po meči.
Po smrti Valentína I. sa zemplínskym županom stal Juraj III. Drughet (1583 – 1626) a to v roku 1609, ktorý sa počas štúdia na jezuitskom kolégiu v Prahe v roku 1605 začal hlásiť ku katolicizmu a po príchode do Humenného silne podporoval rekatolizáciu, zrejme aj pod vplyvom Petra Pázmáňa. V roku 1612 písomne žiada Rím o založenie jezuitského kolégia v Humennom. Juraj III. Drughet ašpiroval aj na Sedmohradský trón, ale napriek podpore panovníka, zvolený bol v roku 1613 Gabriel Bethlen. V súvislosti s tým nachádzame v historickej štúdii Péter Mihály -a „Lónyai Zsigmond“ vydané v Sátoraljaújehly -i 1902 následovné: „Kráľ sa usiloval, aby Bethlena porazil Juraj Homonnai.“ (rozumej Drughet)… Súčasne však v Humennom pôsobili kalvínski kazatelia v roku 1620 György Szobránci, v rokoch 1620 – 1622 János Kecskeméti (Claudius – Sánta), ktorý bol aj literárne činný. Z jeho diel je známa „Kázeň s výkladom a vysvetlením druhej knihy Samuelovej, kapitoly 24 -tej, v ktorej Dávid radšej volí smrť morom, akoby sa mal dostať do rúk nepriateľa“. Napísané a kázané Jánosom Kecskeméti C., humenským kazateľom. Autor venuje dielo šľachetnému vlastencovi a víťazovi pánovi Mihályovi Bornemissza, prefektovi humenských majetkov sedmohradského vládcu Gabriela Bethlena. Vašej milosti úbohy ponížený služobník kaplán János Kecskeméti, humenský kazateľ. Dielo bolo vydané v Bardejove v roku 1622 a sú zachované dva exempláre. Jeden vo vlastníctve Sedmohradského múzea, druhý v súkromných rukách Dr. Árona Kissa v Budapešti. V rokoch 1620 – 1622 bol tiež 4. seniorom užského trachtu (seniorátu) s pôsobením v Užhorode. Z Humenného ho vypovedala vdova po Jurajovi III. Drughetovi Katarína Nádášdy -ová. Odtiaľ sa dostal na dvor význačného sedmohradského šľachtica a osvietenca baróna Žigmunda Lónyaiho (1593 – 1653) do Vásárosnaményu. Tu mu venuje svoje dielo („Szép, ájtatos könyörgések„) „Pekné, zbožné orodovania“, nie len ako svojmu ochrancovi, ale ako bolo v tej dobe zvykom a samozrejmosťou, aj ako pobožnému človekovi a patrónovi umenia a literatúry. V literatúre sú uvedení ešte dvaja kalvínski kazatelia v rokoch 1622 – 1625 Jánoš Hajenus a posledný Miklóš Izdenci v roku 1629. V tomto roku zomrel Gabriel Bethlen a protestanti boli z Humenného definitívne vyhnaní. Od polovice 17. storočia matkocirkevný zbor v Humennom neexistuje.
Znovuoživenie nášho Reformovaného cirkevného zboru v Humennom sa začína v roku 1880 a nájdete ho tu na stránke v Archive pod názvom „KRONIKA“